rôzne

 
                      

                      

Vyšehradský festival kultúr v Nawojowej september 2015, Poľsko. Vystúpenie súboru Nawojowiaci na  ukončenie festivalu.



Stretnutie členov MAS OPAL a Perły Beskidu v Rytrze, Poľsko. Spoločné posedenie členov MAS a LGD ako aj  členov súborov Budzimerčan, Tuhrinčanka s domácim súborom Zachata v máji 2015.

                       Vystúpenie skupiny "Igrici" počas festivalu "Use the City", Košice jún 2015, Slovensko

Vystúpenie folklórneho  súboru Umeleckej školy zo Satoraljaujhelu, po Varení pirohov 2013 vo Füzérradvány, Maďarsko



Časť folklórneho súboru "Tuhrinčanka" počas vystúpenia na "Falu nap -  Dni obce"  Kishuta 2013 v Maďarsku



        

Literatúra:

KUPEĽNE ROSKOŠE , PHDr. Marta Čiderová  ako

Mariška Zahumňanska: Ľapki, plerki, pripovedki, Košice, PONT 2001



Jednu ľetnu ňedzeľu u tim čaše, ked kupeľe fungovaľi jak švajčarske hodzinki, prihurkotal gu gejziru koč zo štiroma belima paripama. Kupeľne predstavenstvo a hosce hadaľi, hto to može buc ten veľkomožni s veľkomožnu, co zešľi z koča vi-perene a vibľečene na vih ir. Jak za ňima prišľi daľše tri koče zo služobňictvom, ta znaľi, že to ňehočhto. Z dvorani še takoj otvoreľidzvere a opreci panstvu, na pri-vitaňe vikročel spravca zo spravcovu, dohtore aji raditeľ.
Panstvo še odobralo do dvorani, služebňictvo s ladama bulo takoj vžato kupe-ľnim personalom do kupeľneho domu a kočar s koňama odvedol kočiš do osobit¬nej koňarňi. Každi bul taki zvedavi, že darmo prišol čas olovrantu a podahtorim aji čas na kupeľ, ňikeho aňi ňehlo. Ňedočekaľi še žadneho hiru, až rano še po kupeľoh rozňeslo, že prišlo jeho veľičenstvo grof Andraši s grofku. No ta to bula novina, ten ešči u tim kuce šveta jakživ ňebul. Grof bul skutečňe grof, ľem grofka ňebula Andrašička, aľe mlada Ercejička. Večar grof prepatrel spis ani paper s ku¬peľnima hoscama, či medzi ňima ňenajdze dakeho, hto bi mu moh dzeku zopsuc a karti zamešac, no jak zoznal, že luft čisti, začal še druhe rano s grofku pro¬vadzic popod pazuhi jak zo svoju vlasnu. Ked grofka, ta grofka a grofka jak grof¬ka. Panstva tu bulo dosc, no ňihto grofoj ňebul roveň a hoč ho veľo z vidzeňa znaľi, ňihto še ňeopovažel krem pokloni, aňi šmelo okom bľisnuc. Hto bi tam aji pohiboval o pravosci a nač bi to bul o dobre? Ucešena para to bula, grof hlo¬pisko jak dub - visoki mocni, krasnej belej tvari s kand ra tim a švetlima vlasama, vo¬na barnasta s vlasama jak halka a očama jak uheľ. Rovna bula jak švečka a štal¬dovna jak točanka. Jak še pred obedom prešľi gu prameňu, ta ľudze jih z oč ňes-puščeľi a podahtore nižej postavene urodzenosci od zavisci až bľadľi. Šepotaľi, oči jim bľiskaľi a kebi buľi mohľi, ta grofku s očama prekoľu a s jazikama zožru, Toto še končelo každi dzeň prega obeda, ked bul kirandulaž a jak na treci dzeň para ňevišla na prepatri, ta šicko bulo zabanovane, ňebul program. Na pričiňe bu¬la skutečnosc, co ju šopnul kupeľni raditeľ grofoj. Virozumel ho, že še tu sta¬veľi, jak običajňe Forgačovci s poľovnu společnoscu a že za ňima poobedze pridu aji veľkomožne paňe. Stari dzedo Forgač prišol s dzecama, vihreval še do slunka na lavečke a dzeci špacerovaľi s komornu a pestunku kolo gejziru. Ostatňe panstvo še prehodzelo z nohi na nohu, postavkovalo, klaňalo še jedno druhe mu a pľetkovalo. Stare grofki - Sečeňička, Zrinska a Šošaňa, co prišľi na Herľani poobedze s Forgačku medzi peršima, prikladaľi cvikere na oči a kukaľi jak sovi. Pri prameňu akurat zdobareľi dohtoroh Berčeňiho i Bergera a jak še na ňih, bosorki stare priľepeľi, ňemohľi še jih zbuc. Grof Andraši dluhu hviľu s grofku ňe¬mal, bo na ňih prišlo šaľenstvo, roskošovaňe, potim še šľapkaľii u bodvaňe a tak pe¬ľešeľi u posceľi. "Večar, jak Forgačovci pojdu domo a stare čeresla zavru oči, ta se¬be virucime s kopitka." Jak še zocmelo tak še aji stalo. Vibľekľi še a podzme, no ňeznaľi jaki tu rovno u sobotu večar običaj. Sobotu večar še šicko stare aji
mlade nahario gu gejziru pod strorni, bo tam začaľi hrac hudaci až z kadziška zo Šalgotarjanu. Po zocmeňu še šicko spratalo do kupeľnej dvorani a začal še taňec. Andraši še ňesol z grofku jak pav s pavicu a tak .zlekučka pristupovaľi, žebi jim ňebulo, aňi vajco pod nohu puklo. No zato mu oči bľiskaľi. Dumal sebe:
"Ozdaj, tu dakeho takeho guta ňepriňesla, co moju veľkomožnu dobre zna. Nakoňec, ta co? Šak vona, tam dze je, tež svate obrazki ňebočka, no a hibaj bi ša¬ľena bula. "Dobre ja jej naturu a krev znam, to bi zdreveňic, abo še na kameň ob¬racic mušela, žebi jej hlopa ňetrebalo." Tu do štvorilki gu ňim pristupel baron Podmaňicki s grofku a ešči ľem to bulo na co patric. Aňi u Pešce bi še za taki ta-ňec ňebuľi veľkomožne haňbeľi. Jak kapela dohrala, panstvo rozhoručene šeda¬lo popod otvorene oblaki, Andraši še s Podmaňickim po tancu pobečeľovaľi s vin¬kom a išľi s grofkama šednuc za jeden stol. Ľem tu naraz, jakaška stara žgrapa pod kalapom jak hňezdo s kvetkama na Bože čudo, pristupela gu grofce Andrašičke - rozum še, Ercejičke a šľap jej z boku s perovim vejarom prega no¬sa. Grofka pľasnuta viskočela, grof pohoršení auraženi popatrel na strašidlo a hňetka zoznal keľo bije. Spoznal staru Homonajku, šestru kresnej maceri, svojej skutečnej ženi. "A šme dobačovaľi," podumal sebe, ked tu naraz stari grof Homonaj, šedzaci pri hudakoh stanul a roskazal sebe notu. Priľepel primašoj zlatu tišicatku na čolo, svacel Homonajku od grofki a puščel šedo tancu jak s pometlom. Mentoval Ercejičku a stara, co roki ňetancovala ňeposcihla zoznac, co še robi a keľo bije. Homonaji ratoval grofoj počľivosc, bo von znal, oč idze. Stara še perše sperala, aľe jak Homonaji ňepopuščel, stupala jak šľepa kura, raz do ľeva, raz do prava a krucela še predošveta, jak virvata kľuka na studňi. Panstvo še popod nos šmejalo, aľe rehotac še nahlas ňerehotalo, bo ozdaj co še ňepatri, ta še ňepatri. Toto, co še stalo pri stoľe, ňevidzel krem dotičnih ňihto, ľem Podmaňicke a stari Homonaji. Podmaňicke sebe o starej podumaľi svojo, ešče še ľem kalap vidzeľi pribľižovac. No a jak še zapatreľi na ten taňec, co s ňu grof provadzel, ta ňeverjacki kruceľi s hlavama a pohoršovaľi še. Dumaľi, že miltošaga še prišla ľečic na nervi. Homonaji ju spratal, aňi še za ňu skuric ňeposcihlo a nazad do dvorani še už ňeskazaľi.
Andraši s grofku ňič ňedaľi na sebe znac, mulatovaľi s Podmaňickima do polnoci a navčas rano, še jim za kočom na zakruciňe až skurelo. Ešče ľem to bul mulačag, ked še zešol Andraši zo starim Homonajom na krajinskej kongregaciji. Tak ho pobečeľoval u šenku, že dva dňi mu dobre hlava ňepukla. No, aľe grofska a hlopska česc bula zahraňena a grofka ostala čista jak lelija. Co to stareho Homonaja u starej stalo, še ňepresliha do ňeška.

Povesti:


Povesť o hrade Sokoľ

Každý hrad je opradený množstvom legiend a povestí. Inak tomu nie je ani u nás. Sokoľský hrad, ktorý sa kedysi pyšne týčil nad dedinou je dnes už len v ruinách. Aj sokoľský ľud už dávno zabudol na jeho slávu. I kedysi slávne kráľovské poľovačky so sokolmi dnes pripomína už len názov dediny. V pamäti ľudu však predsa ostala dodnes jedná spomienka na sokoľský hrad, a to smutný príbeh o veľkej a úprimnej láske dvoch mladých ľudí, ktorých rozdelila ľudská zloba, no smrť ich znova spojila...

Stará, skromná vdova žila šťastne so svojou krásnou dcérou Katkou v chudobnej chalúpke učupenej dediny pod hradom. Pre chorobu a starobu už cítila, že jej život sa chýli ku koncu a zavolala svoju dcérku k sebe... .
- Neplač, dieťa moje, veď ja som už stará, ja som si už všetko vzala od života, musím odísť, my starí musíme mrieť, aby ste vy mladí mali miesto na zemi.
Takto ju dobrá matka tíšila, hladkajúc ju slabou rukou po tvári.
-Ach, veď ja to viem, a predsa tak hrozne pôsobí len myšlienka, že ma opustíš. Ale smrť je nemilosrdná, nedbala na slzy dobrej dcéry, matku jej vzala. Katka zatlačila oči a modlila sa vrúcne za spásu jej duše.
Po pohrebe sa na radu svojej nebohej matky odobrala na hrad, kde ju veľmi vďačne prijali do služby, lebo si ju pre jej dobrotu a trpezlivosť, s akou opatrovala chorú matku, veľmi vážili. A v službe dokázala, že je hodna ich dôvery.
Svedomite konala svoje povinnosti. Bola usilovná a milá ku každému. Pre každého mala dobré slovo, ale od slova nikomu nič viac nedovolila, hoci mnohí by boli dali i pol života za jej jediný bozk.... Bola cudná a poriadna. Mnohí ju požiadali v zápale lásky o ruku, ale ona každého odmietla. A predsa ani takto sa na ňu nikto nehneval.
Často sa zamýšľala, často ju pristihli zahĺbenú, často jej oči zblkotali akýmsi divným svitom, často sa červenala pri myšlienkach, často šťastie polialo jej krásnu tvár.
Bola niekoľko mesiacov na hrade.
Bol krásny večer, hviezdy sa veselo trblietali na oblohe, všetko šepkalo o akýchsi jej neznámych citoch, celý jej život s osemnástimi rokmi sa tisol do mladých pŕs, keď sa zjavil pred ňou mladý hradný pán, ktorý šiel práve z poľovačky. Bol to urastený, krásny človek. Katka ho už síce videla na hrade a pri pohľade na neho jej oči vždy živšie vzplanuli, ale ako by bola mohla mať smelšiu túžbu, keď bola len slúžka?
A teraz stojí tu pred ňou v akomsi divnom pomykove a i jeho oči blkocú veľmi zvláštne...
Pozeral na ňu udivený, ako by nemohol pochopiť, že len teraz objavil túto krásavicu hradu. Poznal už dosť žien, ale to neboli ani tône tejto.
Veľmi dlho pozeral na ňu v sladkom opojení, ako by očami chcel vsať do seba všetku rozkoš, ktorá srší z jej krásneho tela...
- Kto by si bol pomyslel, že mám také krásne dievča medzi svojou čeľaďou?!
- Povedal po dlhej chvíli, nespúšťajúc z nej oči.
Katka sa zapýrila, sklopia cudne oči. Cítila sa sladko, keď pri nej stál, ale nepovedala ani slova. Čakala, že on ešte niečo povie. Veď i jeho hlas sa jej v tejto chvíli zdal byľ celkom odlišným od hlasu iných. Všetko bolo na ňom okúzľujúce.
Hradný pán si po dlhšej chvíli prisadol k nej. Čím dial, tým intenzívnejšie bolo teplo, ktoré cítil v celom tele, keď sedel pri nej, čím dial, tým mocnejšie ho omamovalo kúzlo krásnej ženy. Objal ju okolo pása silnou rukou. Neprotivila sa, lebo jeho objatie ju nadmieru blažilo a ostala pod dotykom jeho rúk bez vlády.
A táto noc spečatila ich osud, ich veľkú lásku.
A keď prvé raňajšie zore ožiarili zem, rozišli sa ako milenci.
V šťastí prežívali svoje dni. Smiali, radovali sa nájdenému pokladu v svojich dušiach.
Smiali sa všetkému s úprimnou radosťou, ako sa malé dieťa smeje milej hračke, ktorú mu Ježiško priniesol pod stromček. Všetko okolo seba videli v jasných farbách, zdalo sa, ako by bola stále jar so spevom vtáctva a vôňou kvetov.
- Miláčik môj, ako ťa nesmierne milujem! – hovorievalo dobré dievča, túliac sa k nemu. – Aká som šťastná, aká blažená...
- I ja, i ja, zlato moje, i ja ťa milujem nadovšetko a niet na svete moci, ktorá by ma vedela od teba odtrhnúť, - povedal vždy, bozkávajúc a tisnúc ju mocne na svoje prsia.
Ich láska bola modlitbou, bola svätosťou, bola jasnou oblohou a štebotaním vtáctva nad neskosenými plochami žita.
Ale do tejto harmónie zapadla zvesť, že nepriateľ napadol vlasť a kráľ povolal svojho oddaného prívrženca, pána sokoľského hradu, do vojny.
Boľavé bolo lúčenie milencov.
- Neplač, drahá moja. Vrátim sa zanedlho. Ani trikrát sa mesiac neobnoví, a ja budem už z vojny doma. Potom ťa zavediem k oltáru a budeme svoji naveky. Pred oltárom ti budem prisahať vernosť a lásku do smrti.
- A ja tebe, milý môj, ja tebe z oddaného srdca!...
Celá posledná noc sa zmenila v chvíľu výbušnej a vášnivej lásky...
A prvé ranné zore našli ich v objatí....
Ale vzduchom sa rozniesol hlas poľnice. Hradný pán, ako by na povel, skočil na rovné nohy, bozkal ešte raz svoju milenku a utekal osedlať svoju ohnivú paripu....
- S Bohom! – zakýval milenke ešte raz a husté oblaky prachu zahalili jeho statnú postavu.
Katka pozerala za ním dlho, hoci prach už dávno zakryl jeho milú tvár, ona ho v duchu ešte videla pred sebou a hladkala jeho kučeravé vlasy.
- Drahý môj, milý môj... – vzdychala. Schytilo ju zúfalstvo. Chcela by sa za ním rozbehnúť....aspoň po jediný jeho bozk....Ale on už cválal v diaľkach na ohnivej paripe.... I on...... i on...aspoň jeden bozk ešte...jedno objatie....
Katka sa pobrala do svojej komôrky. Zaborila uplakanú tvár do podušiek a horko zaplakala.
- Bože, Bože, neopúšťaj ma, daj mi toľko sily, aby som pretrpela tento úder, daj, Bože môj, nech sa vráti čím skôr z vojny – ten môj milovaný..
Ráno ju našlo vyplakanú a utrápenú na nedostlanej posteli a takto sa míňali aj jej ostatné dni. V smútku, v rozčarovaní a v zúfalstve ako by bola cítila, že už nikdy neuvidí toho, koho tak nesmierne miluje...
Zo slzavých dní rodili sa týždne a ony pohlcovali mesiace.... Minuli už tri mesiace a milovaný muž sa ešte z vojny nevracia....Jediné, čo vrhlo teplý lúč do temných a smutných záhybov jej uboleného srdca, bolo to, že pod srdcom nosí nový život. Život nového človeka.... Ovocie náruživej lásky jeho a jej.....Jej oči pri myšlienke na to, že bude matkou, zavše zvlhli radostnými slzami.
Veď to je božský pocit, keď sa mladé dievča dozvie o tomto tajomstve svojho života.... Je to najväčšia radosť ducha, akú milujúca žena môže mať.
Katka chodila sťa v sladkom sne, sťa znovuzrodená.
I žiaľ z toho, že jej milý neprichádza, ustúpil týmto radostným pocitom. Veď on azda príde, však jej to sľúbil... Sľúbil a milujúca žena verí v takýchto prípadoch i v zázraky...
Verila pevne, že príde. Hoj, a akú radosť bude mať aj on z toho, keď sa pritúli k nemu a pošepká mu, že zanedlho budú mať štebotavé vtáčatko.... Hej! Príde, aby ju priviedol pred oltár, kde jej bude prisahať vernosť do smrti....
Ale zamilované dievča nevedelo, že už dlhší čas ju pozoruje, ba priamo prekála dvoje zlostných očú...
Sú to oči matky mladého hradného pána, ktorá sa dozvedela, že jej syn máva schôdzky s „tou špinavou slúžkou“ a teraz, keď sa presvedčila, že je s ňou zle, dala ju zavolať.
Odmerala si ju od hlavy po päty prísnym pohľadom a povedala:
- Kata, s tebou sa čosi robí!
Katka sklopila oči a nepovedala ani slova.
- Nehanbi sa, povedz, od koho!
Dievča zdvihlo na ňu nevinný pohľad a odpovedalo ledva čujne:
- Od mladého hradného pána!
- Od koho?
- Od mladého hradného pána, s ktorým sa milujeme, - opakovala Katka, hľadiac priamo a úprimne do očú rozzúrenej hradnej panej.
- Teda ty by si sa chcela stať hradnou paňou, dala si sa.....mojím synom.... prespať, aby si ťa potom vzal za ženu?....Čo? – zasipela hradná pani ako jedovatý had.
Katka stála, ako by ju niekto obuchom udrel po hlave.
- Ale, jasná pani, prečo so mnou tak hovoríte, veď ja nie som na vine, veď sa máme tak veľmi radi a náhle príde domov z vojny, vezmeme sa – jaktalo nešťastné dievča.
- Chachacha.....že sa vezmú, chachacha.....smej sa, svete....slúžka od kráv a môj krásny syn sa vezmú.....
- Ale.....
- Nijaké ale, lebo ti vytrhám všetky vlasy, ty.....
- To nie je pekné od vás, jasná pani, – bránilo sa napadnuté dievča nesmelo.
- Tak ma budeš ešte i poučovať! – skríkla hradná pani, skočila z divánu a vrhla sa na úbohé dievča. Katka trpezlivo znášala údery, nepreriekla ani slova.
No to ešte viac rozzúrilo hysterickú paniu. Uchytila ju za dlhé vrkoče a hodila ju o zem. Kopala a bila ju, kým bolo v nej trochu života. A keď Katka vydýchla naposledy, kopla zúrivo do nej ešte raz a potom zavolala svojich sluhov, aby mŕtvolu zakopali do jarku neďaleko cintorína....
- Tu máš svadbu, ty beštia! – zavrčala a zavrela sa do svojich komnát.
Sluhovia vykopali jamu a potajomky, bez kňaza, ako drevo, zakopali dievča do jamy...
A hradný pán už medzitým bol na ceste domov, lebo vojna sa už skončila.
Ani víťazstvu nad nepriateľom sa natoľko netešil, ako tomu, že o niekoľko dní uvidí svoju milovanú Katku, ktorá mu i v najťažších bojoch s nebezpečným nepriateľom bola na mysli.
Každá myšlienka patrila jej....len jej.
Cesta sa akosi pomaly míňala, hradný pán by bol najradšej vtákom, aby mohol čím skôr zaletieť k nej, objať ju a bozkať na ružové ústočká. Hej! A ako ju privinie k sebe, akým vrelým bozkom sa s ňou zvíta...
Prečo nemá krídla, prečo Pán Boh neučiní zázrak, aby dnes mohol byť pri nej.... pri milovanej Katuške.....
Konečne sa s hurtom otvorili hradné brány, aby prijali víťaza a šťastného milenca....
Hradný pán nedbal o tých, čo ho prišli vítať, zoskočil z koňa a utekal do Katkinej komôrky....
- Katka, Katuška, tu som, tu je tvoj Miloško!
Ale Katka sa neozývala, Katka sa neponáhľala k nemu, aby ho objala vrelým objatím.....Katka mlčala v tmavom hrobe....
- Katuška moja, už si zabudla!? Ja som to, ja....
Ale odpoveďou bolo zas len pochmúrne ticho chudobnej komôrky, ktorá by toľko vedela vyprávať o ich láske....
- Katuška! – Ale Katuška sa ani na najzúfalejšie volanie neozvala.
Vtedy ho pojalo hrozné tušenie, vybehol sťa šialený z jej skromnej komôrky. Ne ceste sa stretol so starou Ančou skríkol na ňu:
- Kde je Katuša, kde je moja drahá Katka?
Anča pozrela na neho ľútostivým pohľadom, ktorý hradnému pánovi všetko prezradil.
- Zomrela!? – vykríkol zúfalo.
Stará slúžka prikývla hlavou a rozpapkala sa.
- Ale v tom je niečo tajného! Povedz mi, čo sa stalo s ňou?
Anča sa rozhovorila plačúcim hlasom a povyprávala mu všetko.
On sa chytil za hlavu a utekal rovno k hrobu.
Hrob bol ešte čerstvý a hradnému pánovi sa zdalo, že vychádzajú z neho bolestné stony, že jeho milovaná Katuša plače v ňom usedavo...
Vrhol sa naň a rozplakal sa.
- Katuška, Katka moja najdrahšia....kričal a šklbal si vlasy.
Odrazu vstal s akýmsi vyjasnenejším obličajom a začal rozkopávať čerstvo naložený hrob....
- Katuška, Katka, ty si tu, vstaň, vstaň.....-reval ako šialený a vrhol sa na jej zohavené telo....
- Katka, Katka moja drahá, vstaň...
Ale Katka nevstávala-
- Katka, nemôžem bez teba žiť, nemôžem, Katka.....
A naraz, schytený strašnou myšlienkou, chytil do pravice meč a vrazil si ho do srdca....
Bez slova klesol mŕtvy na jej tielko, kedysi také krásne, ktoré toľkokrát objímal. Teraz leží mŕtvy a zdá sa, že jeho mŕtve ruky objímajú i teraz jej šiju....Smrť znova spojila ich lásku! Už navždy!
Hradná pani medzitým túžobne očakávala svojho syna, aby ho privítala a aby mu blahopriala k jeho víťazstvu...
Ale on neprichádzal....neprišiel ani na hostinu, ktorú na jeho počesť zriadila....neprišiel, hoci čakalo na neho veľa veľmožov, aby mu stisli ruku a aby ho privinuli na prsia za jeho zdatnosť....
Hostina sa už začala, ale on neprichádzal, všetci sluhovia hlásili, že neostalo po ňom ani stopy...Kdesi vraj zmizol...
Hradná pani sedela netrpezlivo za vrchstolom. Odrazu zbledla a nič nepovediac, utekala rovno ku Katušinmu hrobu... Zlé tušenie ju hnalo ta.
Na dne hrobu zazrela mŕtve telo svojho syna.
- Bože! – vykríkla prestrašená....- Bože....Miloško môj....
- Čo som to vykonala, čo som to vykonala, ja, nešťastná!? Ja....ja som ťa zavraždila, ja, tvoja nehodná mať....
Pohľadom sa zaborila do mŕtvoly svojho jediného syna, chytila sa za srdce, zatackala sa a padla mŕtva do hrobu.....potom nastalo ticho......Len úryvky radostných piesní hodujúcich doliehali sem veľmi slabučko.....

Krčma na Výhone

V každej obci, aj v tej najmenšej, bola kedysi poriadna krčma. Krčma bola miestom, kde sa ľudia, hlavne chlapi, stretávali, zastavovali na svojich cestách, miesto, kde nocovali pútnici, ale aj priestor pre dohadovanie a uzatváranie obchodov. Nebolo tomu inak ani v Tepličanoch. No dnes namiesto krčmy tam nájdete veľkú mláku – močiar. Prečo? O tom je nasledujúca povesť.
Už v časoch dávnych stála nad obcou na Výhone smerom na Ťahanovce veľká krčma. Do tejto krčmy sa schádzali furmani zďaleka a okrem nich aj gazdovia a parobci z dediny i z celej veľkej hornádskej doliny. Či bola noc, alebo deň, ozýval sa z tej krčmy spev a krik, ktorý bolo počuť niekedy až do Sokoľa. Gazdom i furmanom tam bolo dobre, lebo kým krčmárka videla, že majú grajciare, bola by im i so svojimi dcérami dala všetko na svete. A veru, nejeden gazda tam nechal nielen peniaze, ale aj kone, i pole a nakoniec aj dom. Všetko prepil v tej krčme. Až keď vytriezvel, zistil, že ostal holý i bosý a mohol ísť po žobraní.
Tak tam chodil každý deň i jeden gazda z dediny, Ďuro sa volal. Neraz bolo tak, že domov prišiel až ráno, keď už kohúty kikiríkali. Jeho žena po neho každý deň chodila aj spolu so svojimi malými deťmi a pekne pýtali otca, aby sa vrátil domov. No márne boli prosby ženy i jeho ratolestí, Ďuro na nič nedbal. Raz, keď preňho zase prišli, Ďuro sa nazlostil, začal biť ženu aj deti a povyhadzoval ich z krčmy von. Vtedy jeho žena od veľkého žiaľu, čo jej bolo ľúto seba i malých detí, že vyhodil ich ako dajaké mačatá, zakričala: - Bodaj by si sa i s celou krčmou pod zem prepadol pre tie naše nevinné deti. - A vtedy len tak mocne zadunelo, zahrmelo a dokedy sa biedna žena spamätala, neostalo z krčmy nič. Celá sa prepadla aj s tými, čo v nej boli. Nič po nich nezostalo, len mláka. A ľudia zďaleka toto miesto obchádzali, veru nikto by nebol večer, alebo v noci išiel na toto prekliate miesto. Starí ľudia hovorili, že ešte dlho bolo v noci počuť krik a spev z Výhona, ako keby z popod zeme boli vychádzali a svetlo bolo vidno blikať až v Kostoľanoch.
Raz tam nad touto mlákou oral podvečerom jeden parobok z dediny pole, Martin sa volal. Báť sa nebál, veď bol mladý, silný, zdravý a babské kadejaké pletky on nepočúval. Keď sa už dosť zotmilo, naraz len začul veľký krik a spev, tak ako keď pijani spievajú. Vtedy mu bolo už všelijako, tak len zakričal na kone: -Hijó!- žeby rýchlejšie ťahali. No kone sa z toho hluku a spevu, ktorý sa ozýval ako keby z pod kopýt, splašili a skočili aj s Martinom z toho brehu presne do mláky. A veru, ostali tam kone i Martin, len kolesá trčali von z mláky. A vtedy tam prestal spev i krik, len sa ozývalo hijó, že až mráz behal človeku po chrbte, keď to začul. Dodnes sa tieto polia nad mlákou volajú „Nad Marcinom“.
A čo je s mlákou? Tá je tam dodnes a je známa ako uhýnacia mláka, pretože podľa starých ľudí sa pod nohami uhýnala ako perina, a veru nikdy nikto by nebol do nej vošiel, aj keby tam boli rástli aj tie najväčšie dubáky. Každý sa jej bál. Hovorilo sa, že nemá dna.
Tak to bolo s mlákou na Výhone a dobre urobíte aj vy, keď ju zďaleka obídete.

Podľa ústneho podania pani Anny Gajdošovej z roku 1956 spracoval Anton Medvec

Kmotrovia

Tepličany, Kostoľany, Sokoľ a Malá Vieska už od dávna si prisahali vernosť v dobrom priateľstve, hoci mnohí ich občania dnes už zabúdajú jeden na druhého. Ale nemajú sa dnes prečo hnevať. Veď spoločne ich volá jeden zvon do kostola, spoločne ich odprevádza na večerné lôžko a tiež ten istý zvon ich zavčasu budí do ich tvrdej poľnej práce. A keby ste len videli, ako nedeľu o nedeľu sa hrnú spoločne do kostola, ktorý je vystavaný veru na hodne vysokom vrchu. Jeho vežu vidno do každej jeho dedinky. Títo ľudia mnoho mudrujú, ale dosiaľ, čo na Varovci a pod Pytokovou vydumali, všetko sa na chudákoch kruto pomstilo. Každý chcel by byť múdrejším od druhého, mnoho sa hádajú a kým sa vyhádajú, zabudnú na to, na čom sa pohádali. Tieto obce sa posiaľ vyznačili tým, že gazdinky vedia piecť chutné a veľmi dobré „beliše“. Hovoria, že tieto dobré „beliše“ sem privábili kedysi i kráľa, ktorý sa ich na jednej poľovačke tak dochuti najedol a z „Kráľovky“ dobrej vody napil, že potom v celom Šariši nariadil piecť tieto „beliše“.
Nevieme, ktorý bol z Kostolian a ktorý zo Sokoľa. Boli ale dvaja kmotrovia, ktorí sa už roky a roky kmotričkovali. Jeden sa volal Mlátek a druhý sa volal Falatek. Falatek mal veľmi rád kostolianske beliše, tiež hostinky a pitníky boli jeho obľúbeným zamestnaním tu na tejto zemi. Mlátek zase bol statočný a žičlivý človek, preto ho Falatek dosť často navštevoval, už i preto, že Mlátek ho vždy hojne počastoval. Pilo sa a jedlo sa dobre u kmotra Mlátka, lebo Mlátek bol štedrým človekom.
Raz sa stalo, že chotár obce, v ktorej býval Falatek, vybil kamenec a preto každý človek mal veľkú sústrasť nad úbohými ľuďmi a v samej obci bolo dosť plaču i žiaľu, ba i strachu pred hladom. Najviac ale šanoval Falateka jeho dobrý kmotor Mlátek, ktorý hovoril svojej ženičke: - Vieš čo, starká? Nám sa urodilo dosť tej pšeničky, nože, pošlime i tým našim kmotrovcom, zaiste ony nebudú mať nadostač.- Išlo veľa vriec múky bielej ani sneh kmotrovcom Falatekovcom. Keď kopali Mlátekovci zemiaky (banďurky), zase starká povedala starému: - Ale starký, máme veľa banďurkov, čože by sme nezaniesli dvoje-troje tým kmotrovcom, veď nám to oni nahradia, keď sa im urodí. – Hm... Keď oberali kukuricu, to samé sa opakovalo, ani ovocia Mlátkovci sami nepojedli, i s ním sa podelili s kmotrovcami.
Kmotor Falatek nebol tiež chudobný, ale bol veľkým lakomcom. Rád by bol všetko dosiahnuť. Využil každej príležitosti, kde sa mohol najesť a napiť do chuti. Pritom zvyčajne si hodne nabral i so sebou na cestu. Poznali ho v Kostoľanoch, Sokoli, Tepličanoch i v Malej Vieske ako skúpeho a všetko závidiaceho človeka, ktorý by i z jalovej kravy bol chcel tela vydrieť. Mlátek o tomto vedel, a preto, hoci ho viackrát kmotor Falatek volal na návštevu k sebe, neišiel.
Raz v jednu jeseň, keď už z poľa bolo všetko doma pod strechou uschované, prišiel nevolane kmotor Falatek do kmotrovcov Mlátekovcov vyskúmať, koľko čoho sa urodilo kmotrovcom tohto leta. Kmotor Mlátek si zase myslel, že Falatek sa prišiel najesť a napiť, z ochoty ho veru hojne počastoval. Po hostine povolal Falatek svojho kmotra k sebe, ktorý mu tento raz i sľúbil, že príde... Ustálili si deň návštevy a stým sa pokojne rozišli. Falatka mrzela prisľúbená návšteva. Ľutoval jedlá i pohostinstva, ktoré bude vyžadovať od neho obeť. I cestou ako ide, rozmyslel si, že sa vráti a odhovorí kmotrovu návštevu. Rád by sa bol vyhovoriť. A...skutočne sa i vrátil z polovice cesty naspäť ku kmotrovi, aby mu oznámil, že hostina nemôže byť, lebo že mu stará ochorela a nemohla by napiecť beliše. Keď prišiel ku domu kmotrovcov, títo už spali. Všetko bolo ticho, len pod kôlňou stál mladý hačúr, hrabiac nohou do zeme jamu. Lakomý Falatek si pomyslel: - Pojmem mu tohto hačúra, nebude vedieť nikto, že som mu ho vzal ja a on zaiste ani nebude banovať za ním, veď je i tak malý.- Ako dumal, tak i urobil. Hačúra zašikoval do svojej stajne a išiel spať.
Mlátek, domnievajúc sa, že hačúr je na pastvinách, podľa dohovorenia a nič netušiac, na druhý deň v uzhovorený čas vybral sa navštíviť kmotra Falatka i so ženou.
U Falatkovcov zase varili i piekli celý deň. Toho, čo navarili i napiekli, bolo hodne. Keď to však Falatek videl, od závisti a veľkej lakomosti zvolal na ženu: - Nie...nie, to by bola veľká škoda dať kmotrovi pojesť...taký boháč nech si navarí a napečie, keď chce jesť...Žena pokryjeme všetko, ty si ľahneš do postele a kmotrovcom poviem, že veru sme nemohli nič nachystať. Dám mu za hrsť hrachu, aby sa mu nezívalo pri besede.
Sotva, že pokryli jedlá a Falatkova žena si ľahla do postele, bolo počuť na dverách klopanie kmotra. Mlátek pozdravil Falatka, ale Falatek hneď stonavo počal sa vyhovárať: - Ach, kmotričku môj, vieš, moja žena ochorela a nemohli sme ti nachystať tak, ako sa patrí... Vezmi si trochu tohto hrášku a zažuj si, aby sme nepospali. –
Kmotor Mlátek, ktorý dobre poznal svojho lakomého priateľa, ešte v pitvorci zavoňal dobré jedlá a zazrel ich ukryté popod posteľ a skrini. Za chvíľu hmkal, ale potom počal rozprávať, čo sa mu neprihodilo cestou: - Viete kmotrovci, ako som šiel cestou sem popod Bielu skalu, z tej diery (jaskyne) vyšiel jeden veľký had. Hlavu mal takú veľkú, ako tie beliše hen tam pod tou posteľou, čo ste napiekli. Hrubý bol, veru, že hej ako tá šunka tam na prípecku, čo ste uvarili. V tej diere som videl mnoho peňazí. Samé to boli zlaté dukáty i rozohnal som sa touto sekerou a zaťal som do toho hada. Krv vystriekla z neho práve taká červená, ako hen tam to víno, čo máte pod lavicou.- Mlátek na to nechal kmotrovcov, nepovedal im ani dobre sa majte, vyšiel von dverami a zarmútený šiel domov i so ženou hladný.
Falatkovi však peniaze nedali pokoja. Ešte toho večera sadol na ukradnutého hačúra a chvejúc predbehnúť kmotra, utekal pod Bielu skalu. Ako chcel preskočiť potok, spadol doň i s ukradnutým hačúrom a utopil sa v ňom.
Tento potok, či jarok, posiaľ sa menuje „Strašným jarkom“, na ktorom vídavajú Kostoľančania malého koníka a opilca na ňom jazdiť pod Bielu skalu, z ktorej vychodí had, menom Falatek....

Z knihy: Michal Sekey. In: Východoslovenské povesti z dávnych liet. Košice: Slovenská kníhtlačiareň, 1927, - S. 62 - 66.

Ako si občania v Malej Vieske postavali kostol

V Malej Vieske sa už od nepamäti ďaleko za dedinou v krásnom prostredí pyšne týči kostolík zasvätený Narodeniu Panny Márie. Avšak, zamyslel sa niekto z vás, prečo naši predkovia v čase, keď vzdialenosti boli väčšie, postavili tento chrám tak ďaleko od dediny? Na túto otázku vám dá odpoveď nasledujúca povesť.

V doline Hornádu kedysi dávno – pradávno, kde pamäť ani najstarších obyvateľov nesiaha, boli iba dva kostoly. Jeden bol v neďalekom Kysaku a druhý v Kostoľanoch. Tieto staré malé kostolíky boli postavené ešte skôr ako dediny, ktoré pod nimi vznikli. Tak to bolo aj u nás. Náš kostoliansky chrám jestvoval skôr ako samotná dedinka Kostoľany, pretože tento kostolík bol budovaný ako spoločný pre Sokoľ a Tepličany, ktoré tu boli najstaršími. Malá Vieska vznikla najneskôr. Bola najmladšou a aj najmenšou dedinkou zo všetkých okolitých.
Občania Malej Viesky jakživ pracovali na svojich políčkach a pálili vápno, ktorého bolo v tejto oblasti požehnane. Obživu poskytovala aj rieka Hornád pretekajúca dedinou. Nad ňou sa na druhom brehu na neveľkom kopci pýšil kostoliansky kostolík, ktorý svojim poludňajším hlaholom zvonov na chvíľu zastavil čas. Práce na poliach utíchli, voly i pluhy zastali i dvihli dedinčania svoj zrak hore smerom ku kostolíku a zamysleli sa do tichého obedňajšieho rozjímania. – Ach, ako len dobre by bolo mať svoj kostolík tu, v dedine- pomyslel si nejeden občan. - Ani cez rieku na druhú stranu by sa nebolo treba brodiť – zalamentovali robotné ženy. I hnala túžba po vlastnom kostolíku občanov ďalej a začali sa pripravovať na stavbu. Avšak, najťažším rozhodnutím práve bolo, kde by mal nový kostol zasvätený ku cti Panny Márie stáť. Dlhé mesiace sa ešte občania Malej Viesky nie a nie dohodnúť. I nakoniec rozhodli sa ho vystavať na rovinke, neďaleko obce. Na miesto sa začalo zvážať všetko potrebné na stavbu kostolíka. Kameň, piesok z neďalekej rieky i kopalo sa vápno na pálenie a furmani zvážali drevo z lesa. Keď už bol materiál potrebný k stavbe na mieste, tu znenazdania našli na kopčeku vzdialenom vyše polhodiny cesty od dediny, v blízkosti lesa, malý obrázok Panny Márie, ktorý predtým tam nikdy nikto nevidel. To si občania pokladali za veľké znamenie, že to práve Matka Božia si toto miesto vybrala pre svoj príbytok, a preto postavili svoj kostolík práve na tomto priestore, hoc to bolo miesto vzdialené a nepríhodné.
Vtedy ešte občania netušili, že o pár storočí sa tento kostolík stane známym a vyhľadávaným v celom kraji.
Ešte donedávna na mieste, kde mal pôvodne stáť „maloveśčanski“ kostol stála malá kaplnka.

Na základe ústneho podania občanov a publikácie Malá Vieska z r. 1904 spracoval Anton Medvec